User login

Johann Sebastian Bach

Johann Sebastian Bach (* 21. marec 1685, Eisenach – † 28. júl 1750, Lipsko) bol nemecký skladateľ barokovej hudby a svojho času slávny organista a čembalista. Dnes je uznávaný ako najväčší majster zvuku, ktorý na stáročia ovplyvnil celý ďalší vývoj hudby, a ktorého diela sú rozšírené po celom svete tak v pôvodnej forme, ako aj v nespočetných variáciách.

Život

Eisenach

Johann Sebastian bol najmladší z ôsmich detí Johanna Ambrosiusa Bacha a jeho ženy Elisabeth Bachovej, rodenej Lämmerhirtovej. Pokrstili ho 23. marca v Kostole svätého Juraja. Včasné detstvo strávil Bach v Eisenachu, kde ho bratranec jeho otca, organista v eisenašskom Kostole sv. Juraja Johann Christoph Bach, prvýkrát zoznámil s chrámovou a organovou hudbou. Ako osemročný sa dostal Bach do latinskej školy eisenašského dominikánskeho kláštora.

Rodičia zomreli skoro, matka 3. mája 1694 a otec, ktorý si 27. novembra 1694 vzal za ženu vdovu Barbaru Margarethu Bartholomäiovú, rodenú Keulovú zomrel iba o niekoľko mesiacov po sobáši, 20. februára 1695. Johann Sebastian sa presťahoval so svojim bratom Johannon Jacobom k staršiemu bratovi Johannovi Christophovi (1671 - 1721) do Ohrdrufu.

Ohrdruf

V Ohrdrufe navštevuje Johann Sebastian lýceum až do primy, čím získava lepšie školské vzdelanie ako jeho predkovia. V sekunde chodili spolu s ním do školy bratranec Johann Ernst Bach a celoživotný priateľ Georgerot Erdmann.

Jeho o 16 rokov starší brat Johann Christoph, ktorý bol organistom v Ohrdrufe, prevzal jeho ďalšiu výchovu a hudobné vzdelávanie. Od neho sa naučil Bach hru na organe a komponovanie. K jeho obžive prispievalo spievanie v zbore.

Dňa 19. januára 1700 opúšťa Georg Erdmann Ohrdruf a ide do Lüneburgu. Krátko nato 15. marca ho nasleduje aj Johann Sebastian.

Lüneburg

Bach a Erdmann sa stávajú v Lüneburgu žiakmi kláštora Michaelis. Spievajú ako diskantisti v motetovom zbore. Georg Böhm bol v tomto čase organista v Kostole sv. Jána. Jeho vplyv na Johanna Sebastiana možno badať v jeho raných organových dielach. Na výletoch do Celle a Hamburgu (k slávnemu organistovi Adamovi Reinkenovi) sa Bach zdokonaľuje v hre na organ.

Na Veľkú noc roku 1702 opúšťa Bach Lüneburg, pravdepodobne aby sa uchádzal o voľné miesto organistu v Sangerhausene. V jeho životopise máme medzeru, ktorá trvá zhruba jeden rok.

Weimar

Najneskôr od marca 1703 je Johann zamestnaný ako sluha a huslista v súkromnej kaplnke spoluregenta Johanna Ernsta von Sachsen Weimar. Pri organovej skúške 17. marca 1703 nadväzuje kontakty s radou v Arnstadte, ktorá mu už v auguste dáva miesto organistu.

Arnstadt

Bach dostal dňa 9. augusta 1703 svoje poverenie ako organista do Nového kostola v Arnstadte bez ďalšej skúšobnej hry. Stále sa dostáva do konfliktu s radou. Jednou z nich bola aj hádka a potýčka s Geyersbachom v roku 1705, žiakom starším ako Johann Sebastian. V októbri toho istého roka dostáva štvortýždňovú dovolenku na cestu k Dietrichovi Buxtehude do Lübecku, ktorú predlžuje na tri mesiace. Dňa 21. februára 1706 a 11. novembra dostáva pokarhanie kvôli "nedbalosti v službe". Dostáva tiež varovanie, aby pri doprovode chorálov pri bohoslužbe nemiatol obec zarážajúcimi medzihrami, dekoráciami a moduláciami. (Chorálne predohry In dulci jubilo, BWV 729 a Herr Jesu Christ dich zu uns wend (Pán Ježiš obráť sa k nám), BWV 726 sú dva názorné príklady takýchto "zarážajúcich" doplnkov).

Dňa 24. apríla 1707 hrá Bach ukážkovo v Mühlhausene, kde sa uchádza o miesto organistu.

Mühlhausen

Dňa 29. júna 1707 nastupuje Johann Sebastian Bach do služby ako organista na Divi Blasii. Toto nezvyčajne dobre dotované miesto v Mühlhausene (Thüringen) mu umožňuje založiť si rodinu. Berie si sesternicu druhého stupňa Mariu Barbaru Bachovú 17. októbra 1707. Sobáš sa koná v Dornheime pri Arnstadte. Podľa zmluvy skladá Bach pri príležitosti výmeny rady 4. februára 1708 slávnostnú kantátu Gott ist mein König (BWV 71) (Nech je Boh mojim kráľom), ktorá sa ako jediná zachovala z dobovej tlače. Veľký požiar v meste vedie k zvýšeniu životných nákladov. Pravdepodobne preto žiada Bach 25. júna 1708 o prepustenie, ktoré mu hneď schvália. Jeho nástupcom v Mühlhausene sa stáva Johann Friedrich Bach.

Weimar

Bach dostal miesto dvorného organistu a komorného muzikanta na dvore vojvodu Wilhelma Ernsta vo Weimare. Bach sa presťahoval v polovici júla roku 1708 so svojou tehotnou manželkou a s celým svojim domácim zariadením do Weimaru. Dňa 29. decembra 1708 je krst jeho prvého dieťaťa Cathariny Dorothei.

Začiatkom februára 1709 cestuje Bach do Mühlhausenu, kde odovzdáva ďalšiu kantátu zloženú pri príležitosti výmeny rady. Aj túto znova vytlačili na náklady tunajšej rady, ale do dnešných čias sa nedochovala. Dňa 24. novembra 1710 je krst jeho najstaršieho syna Wilhelma Friedemanna. V dňoch 21. a 22. februára je Bach vo Weißenfelse pri príležitosti slávností k narodeninám vojvodu Christiana von Sachsen-Weißenfels. Pravdepodobne hrajú Jagdkantate (Poľovnícku kantátu) BWV 208. Dňa 23. februára, na narodeniny vojvodu, sa rodia dvojičky Maria Sophia a Johann Christoph. Pre ich zlý zdravotný stav dostavajú núdzový krst. Johann Christoph umiera krátko potom, Maria Sophia 13. marca.

Koncom roka 1713 Bach pravdepodobne hľadal nové miesto. Uchádza sa o miesto organistu na Liebfrauenkirche (Kostole milostivej panny) v Halle. Po prednesení jednej skúšobnej kantáty dostáva 14. decembra vymenovanie, tohto miesta sa však napokon zriekol. Bach je menovaný 2. marca 1714 za koncertného majstra vo Weimare s patrične vyšším platom. S týmto postom je spojená úloha, že Bach musí každé 4 týždne skomponovať jednu novú chrámovú kantátu pre danú nedeľu. Ako prvá zaznie v Kvetnú nedeľu 25. marca 1714 kantáta Himmelskönig sei willkommen (Nebeský kráľ buď vítaný) BWV 182. Bach potom v pravidelných odstupoch skladá ďalších aspoň 20 diel, ktoré tvoria základnú časť neskorších Lipských kantátových ročníkov.

Druhý syn Carl Philipp Emanuel sa rodí 8. marca 1714. Až 19. marca posiela Bach rade v Halle definitívne odmietnutie.

Ďalší syn Johann Gottfried Bernhard sa rodí 11. mája 1715. Vojvoda Johann Ernst zu Sachsen-Weimar umiera 1. augusta. Z dôvodu nariadeného dvorného smútku sa tri mesiace nehrá žiadna hudba.

Dňa 1. decembra 1716 umiera chorľavý prvý kapelník Johann Samuel Drese, ktorého post fakticky zastáva už dlhšiu dobu jeho syn ako 2. kapelník. Bach nie je, ako to on očakával, vymenovaný za 1. kapelníka. Možno preto hľadá nové miesto, ktoré nakoniec nachádza v Köthene.

Už 1. augusta dostáva plat z Köthenu, 5. augusta nastupuje v Köthene do služby.

V septembri 1717 cestuje Johann Sebastian Bach na dvor do Drážďan, kde sa má konať súperenie so slávnym organovým virtuózom Louis Marchandom, ktoré sa však nakoniec nekoná.

Bach žiada o prepustenie zo služieb vo Weimare, čo mu jeho zamestnávateľ odmieta pre „tvrdohlavosť“. 6. novembra ho dokonca zadržia u krajinského sudcu. 2. decembra ho púšťajú a prepúšťajú "v nemilosti".

Köthen

Od decembra 1717 do roku 1723 je Bach kapelníkom na dvore kniežaťa Leopolda von Anhalt-Köthen v Köthene. V čase od 15. do 18. decembra 1717 sa Bach nachádza v Lipsku kvôli organovej skúške v Kostole sv. Paula.

Dňa 15. novembra 1718 sa mu rodí syn Leopold August. Bach získa preňho, tak ako pre skoro všetky svoje deti, vysokopostavené osobnosti za krstných rodičov, úradujúce knieža Leopold von Anhalt-Köthen, jeho súrodencov Augusta Ludwiga a Eleonóru Wilhelminu, tajného radcu Christopha Josta von Zanthier a manželku dvorného majstra Gottlob von Nostiz. Sotva rok staré dieťa pochovali 28. septembra 1719.

Ako príspevok k hudobnej výchove svojich deti začína Bach 22. januára 1720 písať klavírnu knižku pre najstaršieho syna Wilhelma Friedemanna. Ako každý rok cestuje dvor s kniežaťom do Karlových Varov a pobúda tam dva mesiace. Pri návrate 17. júla už tam nenachádza svoju manželku Mariu Barbaru, ktorú už 7. júla pochovali. Tento zážitok pravdepodobne znamenal preňho zvrat v jeho živote, ktorý chápal Köthen ako doživotné miesto pôsobenia. Aj knieža Leopold sa odvracia od jeho súborovej hudby smerom ku klavírnej hudbe. Slávne miesto v Bachovom liste z 20. októbra 1730 adresovaného Georgovi Erdmannovi sa azda dotýka zmeny hudobného vkusu na kniežacom dvore, pričom hlavnú vinu nespravodlivo dáva manželke kniežaťa: Tamže [v Köthene] milostivé a muziku tak milujúce ako aj znajúce knieža som mal, u ktorého som tiež život celý svoj stráviť domýšľal sa. No muselo sa už tak prihodiť, že sa spomenutý serenissimus s berenburgskou princeznou oženil a už tak to začalo vyzerať, akoby musikálny sklon zmieneného kniežaťa pobledúval, poťažmo sa táto nová kňažná amusikálnou zdala byť. Toto je potvrdené aj skutočnosťou, že po Bachovom odchode z Köthenu zostáva jeho miesto neobsadené. Napriek tomu po svojom odchode môže nosiť titul kapelníka a dodáva aj po roku 1723 hudbu k slávnostiam kniežacieho dvora.

V septembri 1720 sa uvoľnilo miesto organistu v Kostole sv. Jakuba v Hamburgu, o ktoré sa Bach uchádza. Hamburgská rada ho pozýva ku skúšobnej hre, musí ale odriecť, pretože miesto je spojené so zaplatením vysokej sumy.

Aj venovanie – z 24. marca 1721 – v takzvanom Brandenburskom koncerte (BWV 1046-1051) pre markgrófa Christiana Ludwiga z Brandenburska možno vidieť vo svetle hľadania nového miesta.

Dňa 22. februára 1721 umiera Bachov brat Johann Christoph v Ohrdrufe.

Dňa 3. decembra 1721 berie si Johann Sebastian speváčku Annu Magdalenu, najmladšiu dcéru kniežacieho dvorného a poľného trubača zo Sachsen-Weißenfelsu Johanna Kaspaara Wilckeho. Anna Magdalena prišla v roku 1720 na Köthenský dvor ako sopranistka.

Lipsko

Dňa 5. júna 1722 zomiera v Lipsku "Thomanerkantor" (= umelecký vedúci chlapčenského zboru Thomanerchor v Lipsku) Johann Kuhnau. Prvá skúška na uvoľnené miesto sa koná už 14. júla v Lipsku. Uchádzači sú Georg Philipp Telemann, Johann Friedrich Fasch (kapelník na dvore Anhalt-Zerbst) a Christian Rolle (hudobný riaditeľ v Magdeburgu). Zvolený je Telemann, ktorý však kvôli zvýšenia platu nenastupuje a zostáva v Hamburgu.

Dňa 7. februára 1723 sa koná druhá kantorátna skúška v Lipsku. Bach prednáša kantátu Jesu nahm zu sich die Zwölfe (Ježiš si zobral k sebe tých dvanástich) - BWV 22. Konkurenti sú Georg Friedrich Kauffmann z Merseburgu, ktorý dobrovoľne odstupuje, Johann Christoph Graupner (kapelník z Darmstadtu) a Balthasar Schott (organista v Novom kostole v Lipsku). Zvolený je Graupner, ktorý však nemôže nastúpiť, pretože ho hessenský krajinský gróf z Darmstadtu odmieta prepustiť zo služieb. Tak sa stáva Bach „ako druhý v poradí“ thomanerkantorom v Lipsku.

Bach zostáva thomanerkantorom až do svojej smrti. Mal nielen hudobné povinnosti v Kostole sv. Tomáša, ale musel aj vyučovať latinčinu na pričlenenom internáte. V roku 1729 prevzal aj Collegium musicum. V lipskom období vzniklo najviac jeho chrámových kantát, ako aj Jánove pašie a Matúšove pašie. V posledných rokoch života Bach celkom oslepol; v roku 1749 sa podrobil operácii na oboch očiach.

Zomrel 28. júla 1750 v Lipsku. Po dvojnásobnom premiestnení sa jeho hrob dnes nachádza v lipskom Kostole sv. Tomáša.

Význam

Bach sa považuje za jedného z najvýznamnejších a najvplyvnejších skladateľov všetkých čias. Na jeho dielo sa možno pozerať ako na neprekonateľné finále hudobného baroka, ktoré však pôsobí aj do dnešných dní. Za jeho života nenašlo jeho skladateľské dielo veľké uznanie, najmä ak ho porovnáme s jeho súčasníkmi Georgom Friedrichom Händelom alebo Georgom Philippom Telemannom. Bacha bolo potrebné prakticky znova objaviť. Každopádne bol Bach za svojho života v Európe známy ako virtuózny hráč na organ a čelo, a bol uznávaný aj ako majster improvizácie (pozri aj Hudobný dar). Napokon mal vynikajúce meno aj ako znalec organov.

Prakticky vo všetkých druhoch hudby postavil úplne novú latku. Suverénne ovládal hudobnú techniku, (kontrapunkt; polyfónia; harmónia) a jeho dielo je geniálne aj na základe toho, ako hlboko ho duchovne penetroval. Jedinou výnimkou, kde Bach nevytvoril žiadne diela, je opera. Niektoré jeho svetské kantáty označoval ako Dramma per musica), tie by však bolo možné považovať len za malé operety.

Bachovo dielo je poznačené jeho hlbokou evanjelicko-luteránskou religiozitou. Z 250 kantát, ktoré po sebe zanechal, je asi 200 cirkevných. Vo nich, rovnako ako aj v pašiách, sa často necháva inšpirovať populárnymi chorálmi evanjelického spevníka. Napriek tomu považujeme veľkú časť jeho duchovnej hudobnej tvorby za stratenú. Bach zložil pravdepodobne pätoro pašií, a z len Jánove a Matúšove pašie sú jediné autenticky zachované. Predpokladá sa, že medzi troma stratenými dielami sú Lukášove a Matejove pašie. Piatu stratenú pašiu považujú bádatelia za pravdepodobnú prepracovanú jednochorovú variantu Matejových pašií.

Bach sa nevenoval len hre a komponovaniu. Veľký vplyv mal aj na hudobnú teóriu. Najmä so svojimi učebnými skladbami (napr. Temperovaný klavír), presadil temperovane ladenú náladu, s ktorou bolo možné používať všetky druhy tónov kvintového kruhu. Zaviedol tiež nové techniky hrania, najmä na organe. Používanie palca ako plnohodnotného prsta môžeme tiež pripísať Bachovi.

Bach dobre poznal nedostatky jemu dostupných hudobných nástrojov, a aktívne požadoval či podporoval ich ďalší vývoj. Mal veľký vplyv najmä na vývoj klávesových nástrojov. Na srdci mu ležala najmä otázka vývoja čembala k pianoforte.

Vplyv na ďalšie generácie

Bach mal 20 detí, iba máloktoré však prežili prvé tri roky života: dvaja synovia a päť dcér z prvého manželstva so sesternicou Mariou Barbarou a so speváčkou Annou Magdalenou Wilckenovou, ktorú si zobral 3. decembra 1721 po smrti Marie Barbary, ďalších sedem dcér a šesť synov.

Štyria synovia sa stali tiež skladateľmi, ktorí vo svojej dobe čiastočne predčili slávu otca:

Bach bol aj náruživý učiteľ hrania na nástrojoch a učiteľ kompozície. Jeho žiaci žili v jeho rodine, aj dlhšiu dobu, a získavali významné miesta ako kapelníci a učitelia. Práve oni udržovali pri živote jeho meno a jeho hudobné dielo aj v druhej polovici 18. storočia. Okrem jeho synov to bol najmä Johann Ludwig Krebs a Johann Philipp Kirnberger. Napriek tomu bolo Bachovo dielo v prvých osemdesiatich rokoch po jeho smrti len málo prítomné a na verejnosti sotva hrané. Preto sa aj tak veľa z jeho diel nezachovalo.

V roku 1789 zavítal Wolfgang Amadeus Mozart do Lipska a vypočul si v Kostole svätého Tomáša Bachove moteto "Singet dem Herrn ein neues Lied" (Spievajte Pánovi novú pieseň). Keďže bol mimoriadne dojatý, zahĺbil sa do ďalších partitúr Bacha, ktoré sa mu podarilo zohnať. Stopy tohto stretnutia sú v Mozartových neskorších dielach jasne počuteľné.

Felixovi Mendelssohn Bartholdymu patrí zásluha za to, že novou premiérou Matúšových pašií 11. marca 1829 skoro osemdesiat rokov po jeho smrti dostal J. S. Bacha znova do povedomia širokej verejnosti. Tým dal obrovský podnet pre zverejnenie Bachovej hudby.

Na jeho počesť mu postavili bustu vo Walhalle.

Známe diela

 

 

 

 

 

 

Ukážka na počúvanie

Citáty o Bachovi a jeho diele

  • "My všetci sme v porovnaní s ním babráci." Robert Schumann
  • "Bach by sa mal volať nie Bach - potok, ale Meer - more." Ludwig van Beethoven
  • "Praotec harmónie." Ludwig van Beethoven
  • "Ja si vravím: akoby sa večná harmónia sama so sebou zahrávala, tak ako sa to v Božom lone krátko pred stvorením sveta mohlo odohrávať, tak sa to hýbalo aj v mojom vnútri, a bolo mi tak, akoby som nemal ani nepotreboval ani uši, nieto ešte oči a ani žiadne ďalšie zmysly. " Johann Wolfgang von Goethe
  • "Jeho hudba je nadčasová." Sting
  • "To je už konečne niečo, z čoho sa možno niečomu naučiť." Wolfgang Amadeus Mozart
  • "Tento týždeň som si trikrát vypočul Matúšove pašie, vždy s rovnakým pocitom nesmierneho obdivu. Kto sa kresťanstvu úplne odučil, ten to počuje skutočne ako evanjelium." Friedrich Nietzsche
  • "Plnosťou tónov bol taký posadnutý, že - popri svojej neprestajnej excesívnej hre na pedáloch - pomocou paličky v ústach stláčal tie klávesy, na ktoré v danej chvíli nedočiahol rukami ani nohami." Charles Burney
  • "Bach je začiatok a koniec celej hudby." Max Reger
  • "Ak sa nejakej hudbe podarí nasmerovať nás v celej našej bytostnej podstate k ušľachtilosti, tak vykonala to Najlepšie. Ak skladateľ svoju hudbu natoľko zdolá, že sa jej podarí vykonať toto Najlepšie, tak dosiahol to Najvyššie. Bach toto Najvyššie dosiahol." Paul Hindemith

Literatúra (v nemčine)